Dve ženy

Prebúdzaš sa, otváraš oči. Zmysly ti ešte celkom nefungujú, snažíš sa zachytiť čosi z reality, ktorá bola ešte pred chvíľou na míle vzdialená. Oči máš zahmlené, rovnako ako myseľ. No postupne sa rozjasňuje. Vidíš svoju posteľ, okno tvojej izby. Áno, už je deň a ty musíš vstať. Vstať z postele a vyjsť von. Ale – čo si obliecť?!

Tie rifle čo si si pred mesiacom kúpila za tridsať eur? Tie už prestal každý nosiť. Teraz majú všetci olivovozelené. Zas budeš vyzerať ako z doby kamennej. A prečo? Pretože všetky peniaze si už predvčerom minula na novú bundu v ktorej chceš chodiť behať. No aj v tom si na vážkach. Na Instagrame si za ňu dostala málo lajkov. Určite sa nikomu nepáči a zas budeš práve ty vyzerať ako idiot.

Prehodíš sa na druhý bok. Najradšej by si ostala ležať v posteli. Čo to bude za deň? Ešte si len otvorila oči a už máš len a len problémy.

Na opačnej strane sveta, v Bangladéši, sa prebúdza mladá žena. Otvára oči. Myseľ sa jej rozjasňuje, no bola by radšej ostala tam, kde bola. Svetlo, ktoré preniká škárou v dverách osvetľuje malý, špinavý stolík podložený kovovou tyčou, pretože mu chýba noha. Na ňom je položený chlieb. Je síce obschnutý, ale niečo zjesť musí. Dnes bude predsa dlhý deň.

Otočí sa na druhý bok a pichne ju pri srdci rovnako, ako vždy, keď si uvedomí, že jej dcérka pri nej nie je. A to už poriadne dlho. Musela ju nechať inde. Tam, kde sa o ňu môžu postarať. Ona dnes, tak ako každý deň, musí ísť do práce.

Kráčaš domov zo školy (všetci mali tie nové rifle). Cestou sa zastavíš pri výklade obchodu a nechávaš na ňom otlačok nosa. Tá blúzka! Nová kolekcia! Len dnes prišla do obchodov. To by si bola medzi prvými. Všetci by ti ju závideli. Možno by si popri nej ani nevšimli tie hrozné rifle. Odlepíš nos zo skla a pozeráš sa do peňaženky. Sú v nej peniaze za hodiny klavíra, ktoré ti ráno mama dala. Vstúpiš do obchodu.

Mladá bangladéšska žena práve prekročila prah krajčírskej továrne na okraji mesta. Nie je to miesto, kadiaľ by ľudia často chodievali. Preto sa nikto nestará, že puklín má už viac než je bezpečné. No kto má peniaze aby to opravil? Najmä keď na začiatku týždňa opäť oznámili znižovanie platov. Klient chce predávať novú kolekciu lacnejšie ako jeho konkurenti. Žena si sadne za svoj stôl a začne šiť. Na každej sukni, šatách, rifliach, na každej blúzke necháva otlačok svojich rúk. Tých rúk, ktoré pracujú celý deň v ťažkých podmienkach, ktoré kedysi hladkali dcérkino líce. No keď otvoria peňaženku, radšej ju opäť zavrú.

To, že si minula mamine peniaze za novú blúzku ti neprekáža. Zaslúžila si si ju. Potrebuješ ju. Ako sa má niekto stať úspešným človekom ak sa nevie ani len dobre obliecť?

No možno by si sa mala zastaviť a porozmýšľať nad hodnotami, ktoré zastávaš. Možno by si si ráno, keď sa zobudíš, mala ako prvé všimnúť slnko, izbu, teplo, mäkké periny, hlas tvojej mamy, ktorá ťa volá na raňajky.

Obyčajné veci? Pre niekoho nie. Niekto by za to dal všetko.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s