Fast Fashion

V súčasnosti je svetový trh módy presýtený nie len značkami, ale taktiež kolekciami, ktoré ročne vyprodukujú. Módne domy, ktoré sa radia pod fenomén s názvom “fast fashion”, ročne vyprodukujú viac kolekcií ako má vydaní časopis Vogue. Je však “fast fashion” skutočne tá správna cesta k uspokojovaniu našich potrieb?

Nachádzame sa v 21. storočí a, bohužiaľ, bez toho aby sme si to vôbec uvedomili, sme sa stali otrokmi tejto modernej doby. Sme takzvaní moderní otroci, ktorí sú na každom rohu prenasledovaní reklamami, billbordami, či letákmi. A toto všetko nás tlačí k tomu, aby sme nakupovali. K čomu nás však núti dnešná konzumná spoločnosť?

Človek ako spotrebiteľ má spotrebu. To je využívanie statkov na uspokojovanie potrieb. Poznáme statky krátkodobé, ako sú potraviny, odev, a statky dlhodobé, a teda auto, nehnuteľnosti, elektronické spotrebiče. Konzumná spoločnosť, však núti človeka k tomu, aby svoje dlhodobé statky pretváral na krátkodobé. A tak, sa ocitáme vo svete, v ktorom chodíme do práce, ktorú neznášame, vo svete, v ktorom sa naháňame za autami a oblečením, a za kupovaním vecí, ktoré k životu vôbec nepotrebujeme.

Film True Cost nam ukazuje, ako sa nás snaží spoločnosť presvedčiť o tom, že sme bohatí, aj napriek tomu, že sa stávame stále chudobnejšími. A kedže sa človek považuje za homo sapiens, a teda  človek rozumný, mali by sme tento rozum začať využívať a uvedomiť si, že “fast fashion” nie je zdarma, pretože niekto, niekde, tú cenu zaplatí.

Priznám sa, že ja sama som bola stálou zákazníčkou obchodných domov, ktoré patria pod krídla značiek ako H&M, Zara, či Forever 21. Časom som si však uvedomila, že investovať do ich oblečenia nemá zmysel. Na túto skutočnosť som prišla ešte pred vzhliadnutím filmu True Cost. Bolo to predovšetkým pre to, lebo som zistila, že ponúkajú nekvalitné oblečenie, ktoré sa po pár praniach roztrhne, rozpadne, alebo sperie.

Odstupom času som na potešenie z nakupovania zabudla. Zistila som, že je to niečo, čo nepotrebujem ku šťastiu, a tak len čas od času navštívim miestne second handy, v ktorých, keď sa mi pošťastí, vyhrabem nejaké zaujímavé kúsky za pár eur.

True Cost mi však ukázalo, že na to, aby som zanevrela na značky ako sú Zara, či H&M, nemusím mať len povrchné dôvody. Vedomá si toho, že pravdepodobne nebudem jediná, kto sa k problematike výroby oblečení pre “fast fashion” značky, takto postaví, som taktiež  pripravená ísť do hĺbky. Avšak, musím podotknúť, že preorientovanie sa na značky, ktoré patria k tým nedrastickým, čo sa výroby týka, nie je také jednoduché, ako nám to bolo v True Cost prezentované.

Každý, kto už aspoň raz za život nakupoval v H&M, má predstavu o cenách, ktoré sa pohybujú v rozmedzí od 2 eur až do 40 eur. Aby som mala predstavu aj o cenách značiek na opačnom konci brehu, navštívila som oficiálnu stránku True Cost a zistila som, že síce ponúkajú oblečenie vyrobené v humánnych podmienkach a za mzdu, ktorú si tí pracovníci za skvele odvedenú prácu zaslúžia, sa ich ceny pohybujú v oblasti, ktorú si ja ako študent, a určite aj mnohí iní, napríklad obyčajní slováci, dovoliť nemôžu.

Otázkou teda zostáva, ako inak bojovať proti “fast fashion”, keď nie podporovaním značiek, ktoré jej v značnej miere (okrem cien) konkurujú? Človek by si mal pri každom nákupe položiť základnú otázku: “Potrebujem to? Využijem to niekedy?” a možno práve vďaka týmto otázkam, by mnohí z nás nielen, že ušetrili miesto v šatníku, ale taktiež podporili pracovníkov napríklad v Bangladéši tým, že nebudú podporovať firmy, pre ktoré šijú oblečenie.

Mnohí možno zapochybujú, či skutočne tadiaľto vedie cesta. Či je postačujúce to, že prestaneme podporovať “fast fashion” módne domy, a tým sa celá situácia vyrieši. V skutočnosti, je toto len začiatok. Človek si neuvedomuje silu konzumnej spoločnosti a materializmu vo svojom živote, kým sa nepokúsi o zmenu. Mali by sme si uvedomiť, že potešenie sa neskrýva v materiálnych hodnotách, ako nám je to naservirované všade, kam sa pozrieme.

Je to beh na dlhú trať, ale jedine takto môžeme dať najavo svoj nesúhlas s nehumánnymi podmienkami, v akých musia pracovníci pracovať a vyrábať oblečenie, za smiešnu mzdu, ktorá sa sotva približuje 3 dolárom na deň. Pretože, aj keď sa to nezdá, každý jeden z nás, ktorý prestane nakupovať oblečenie “fast fashion” značiek, ich stojí niekoľko stoviek eur mesačne. Je nutné dať najavo nesúhlas nie len s  udalosťou kolapsu budovy Rana Plaza, ale taktiež s podmienkami v akých pracujú ženy, či deti v Číne, alebo kdekoľvek vo svete. A možno si budeme môcť o niekoľko rokov povedať, že aj vďaka nám, sa True Cost globalizovala a potlačila všetky nežiadúce faktory v oblasti výroby.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s