Módny priemysel je kapitalistický ako každý iný priemysel. Priemerné ženy, ale aj muži, v “našom svete” si nevedia predstaviť, aká by bola skutočná cena produktov, ak by ľudia z tretích krajín, ktoré tieto odevy šijú, dostávali taký honorár ako napríklad krajčírky u prestížnych módnych návrhárov. Ceny takýchto produktov by sa teda rapídne zvýšili, čo by ale väčšina populácie finančne nezvládla. Potom by sme nosili dve tričká a dvoje nohavíc stále dookola. Prípadne by sme sa vrátili do doby, v ktorej dievčence chodili ako krojované bábiky a chlapci ako otužilí šuhaji.
Doba sa jednoducho zmenila a socializmus vystriedal kapitalizmus. Samozrejme, že každá doba nesie so sebou isté výhody, ale aj nevýhody. Kapitalizmus jednoducho rozdelil populáciu na 3 vrstvy: vysoká vrstva, teda bohatí, ktorých obliekajú ich osobní návrhári a krajčíri, prípadne im nerobí problém utratiť za šatku 200 eur; stredná vrstva, ktorá sa odieva do šiat, ktoré im šije tretia – nízka vrstva, teda chudobní, ktorí sú radi, že ako 8-roční môžu živiť rodinu troma dolármi na deň. Oni sú jednoducho zmierení so svojím osudom a ak nie, tak im to vrele odporúčam.
Je skutočne smutné, že tento dokument zobrazuje zrovna tragické vzbury krajčírov, resp. týchto konkrétnych ľudí. Najlepšie by bolo, keby sa takéto hrozné scenáre nikde na svete neodohrávali. Ale to isté sa môže stať, keby sa odvolal na svoj nízky plat ktokoľvek iný. Predstavte si napríklad pracovníkov McDonald´s v USA, ktorí sa búrili, aby dostávali 15 dolárov na hodinu, pričom pracovníci u nás na Slovensku alebo v okolitých krajinách sú šťastní, keď dostanú 3 eurá na hodinu. Toto isté sa deje s krajčírmi. U nás si krajčírka vypýta za prácu 15 – 20 eur a v Číne, Sýrii či Bangladéši dostanú 3 eurá. Takto funguje svet. A nie je to ničia chyba, je to chyba politického režimu daných krajín. Keď sa v tretích krajinách bojuje pre akékoľvek dôvody, reálne majú vždy možnosť odtiaľ odísť. To súvisí tiež s náboženstvom a etickými kódexami jednotlivých krajín, ale tomu by bolo potrebné venovať sa obšírnejšie.
Tento filmový dokument odzrkadľuje veci príliš povrchne a odseparovane. Nie je to totiž problém iba módneho priemyslu, ale problém všetkých priemyselných odvetví. Tiež si myslím, že žiadna podobná úvaha či názor nepomôže svetu, aby sa zlepšil. Je to smutné, ale je to tak. Ani najvplyvnejší človek Slovenska by s touto problematikou nepohol. Jediným možným východiskom je vyhubiť ľudstvo, ako sa to stalo za čias Noema a začať odznova. Pretože vždy sa nájde niekto, kto bude mať iný – materialistický záujem na týchto ľuďoch a nebude ich brať ako rovnocenných, ale ako veci, či tovary, s ktorými sa obchoduje a ktorí dajú ošatenie a peniaze na žitie pre jeho potomkov a priateľov.
Samozrejme, keby to šlo, a keby som mohla, pokúsim sa to zmeniť. Však, ako sa hovorí – Keby bolo keby, boli by sme v nebi – a podobná realita neexistuje. Preto nám neostáva nič iné, iba to brať tak ako to je a radšej sa upriamiť na šťastie seba a svojich blížnych. Ako sa vraví – sladká nevedomosť.
stopthefastfashion 