Sebectvo v obchodnom priemysle?

Čo je móda? Čo pre nás znamená móda? A vieme vôbec, kde sa vyrába oblečenie a akí ľudia? Toto sú otázky na ktoré pozná isto každý odpoveď. Vieme, že móda tvorí časť nášho života, pre človeka móda znamená mnoho, hlavne pre mladých ľudí, ktorí chcú byť vždy oblečený čo najlepšie a čo najmodernejšie, aby vyjadrili svoje ja.

Vieme aj to, že obchodné priemysle zarábajú na predaji oblečenia veľké peniaze. A prečo je to tak, keď v minulosti to nebolo také? Veru je to jednoduchá odpoveď. Dnešný svet, dalo by sa nazvať, má rýchlu módu. A čo to znamená? Rýchla móda znamená to, že každý jeden týždeň výjde nová kolekcia oblečenia. Keď si to zrátame, tak to vychádza, že za mesiac výjdu štyri nové kolekcie oblečenia a za rok je to päťdesiat dvakrát, v minulosti boli len štyri sezóny kedy vychádzali nové kolekcie a to bola jarná, letná, jesenná a zimná. Ale svet sa mení a tieto obchodné priemysle sa snažia predať čo najviac oblečenia, aby mali čo najväčší zisk. Ale zaujíma týchto ľudí otázka, koľko zarobia ľudia, ktorí to oblečenie šijú? Zaujíma ich vôbec niečo ohľadom ich alebo sú až takí sebeckí?

Keď sa pozriem na to akí ľudia vyrábajú oblečenie a za akých podmienok, tak mi je úprimne do plaču. Kolekcie, šatctvo sa vyrába v Bangladéši alebo v Číne, je veľa krajín tretieho sveta, kde sa šaty vyrábajú. Ide ale o to za akých podmienok. Zatiaľ čo obchodné priemysle majú veľké peniaze, tieto krajiny, kde sa šije oblečenie, nezarobia toľko. Osoba, ktorá robí v dielni dostane desať dolárov na mesiac, čo je podľa mňa smiešna suma, za to čo spravia. Títo ľudia sa veľmi narobia, keďže musia ušiť za pár dní novú kolekciu, ktorá sa musí dostaviť až do ďalekých krajín za pár dní. Za smiešnych desať dolárov nekúpia poriadne ani jedlo, nemôže im to stačiť a myslím si, že by mali byť viac ocenený. Pretože všetci vieme, že napríklad Bangladéš je miesto, kde sa stali katastrofy ohľadom textilného priemyslu, vieme,ž e sa tam zrútila budova, kde bolo cez 1000 ľudí, ktorí pracovali, šili oblečenie pre nás Európanov, Američanov. Čiže zamestnanci vystavujú v tomto meste svoje životy nebezpečiu.

Keď si to zoberiem, tak ľudia sú naozaj sebeckí v rozvojových krajinách. Nemyslia na iných. Tieto obchodné priemysle si vôbec nevážia tých, ktorí im šijí oblečenie. Nevážia si ich, keď sa stane nešťastie, vtedy hovoria, že ženy, ktoré vyrábajú toto oblečenie, nemajú iné alternatívy, veď čo je toto za rozmýšľanie. Nuž, bohužiaľ v dnešnom svete všetci vidia len peniaze a nie iných ľudí, zaujímajú sa len o seba, len čo bude s nimi a koľko dostanú za daný produkt peňazí.

Na záver asi by som položila otázku, že čo by sa malo zmeniť.

Zmeniť by sa malo to, že ľudia, ktorí robia v textilnom priemysle, by mali byť viac ohodnotení za svoju prácu, predovšetkým finančne. Malo by sa zmeniť aj to, že títo obchodný zástupcovia, čo vybavujú obchody pre výrobu odevov, by mali navštíviť tieto krajiny a ostať tam na pár dní a všimnúť si ľudí, zamestnancov ako usilovne pracujú, len aby mali tých 10 dolárov na mesiac, všimnúť by si mali taktiež aj to v akých budovách a za akých podmienok musia pracovať, mali by si vstúpiť do svedomia a snažiť sa to zmeniť.

Kristína R.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s