Nenásytnosť bez hraníc

S pojmom fastfashion som sa prvýkrát stretla nedávno – na prednáške na vysokej škole. Je to priam zarážajúce, že takýto veľký, dokonca až globálny problém, nie je viac skúmaný a medializovaný. Ostala som v nemom úžase nad tým, v akých podmienkach a za akých okolností vznikajú módne kúsky prezentované na najkrajších modelkách a na najluxusnejších prehliadkach. To, že existujú ľudia bez chrbtovej kosti a že je ich stále viac a viac, som vedela. Ale za akú hranicu sú ochotní zájsť pre zisk, pre peniaze, ktorými im už pretekajú vrecká?!

Prezentujú sa neuveriteľným spôsobom – oblečenie drahých značiek vidíme všade, reklamy, billboardy, prehliadky, akcie, kupóny, zľavy… Vždy to najlepšie. Ale veď načo ukazovať svetu tú druhú stránku, tú prvú fázu vzniku niečoho tak “krásneho”.
Našťastie, ešte vždy jestvujú ľudia a osobnosti, ktorí sa neboja postaviť danému problému, pozrieť sa do očí nespravodlivosti a bojovať proti nej. No dá sa to vôbec? Toľko nevypočutých viet a prosieb, toľko odignorovaných požiadaviek. Prosby a výkriky takpoviediac do tmy. No znamenajú niečo pre nás ako ľudstvo ešte hodnoty? Aké máme priority, či ľudské životy nemajú takú cenu ako nejaký kus oblečenia?

Človek ako jedinec by sa mal zamyslieť – začať od podlahy. Keď si určité veci neuvedomíme, prichádzame o to najcennejšie, našu hrdosť. Čím ďalej, tým menej sa hanbíme pozrieť druhému do očí bez štipky ľudskosti a kvôli peniazom či imidžu sme ochotní zájsť až za hranice našich prirodzených hodnôt.

Tento problém je neskutočný a stále sa zväčšuje, zatiaľ čo počet životov sa zmenšuje. Kam to bude musieť zájsť, aby autority začali konať a aby sa vrátila tým bezbranným ľuďom hrdosť, aby žili dôstojne a hlavne, aby prežili… Aby dcéry neplakali za svojimi matkami, keď spadne ďalšia budova na výrobu oblečenia a pohltí vo svojich útrobách ďalšie nevinné životy. Lebo tým dcéram neostane nič iné, len tam ísť, zmierené s osudom, zapáliť sviečku, položiť kvety a sľúbiť tej kope trosiek s nádejou, že niekde tam pod nimi leží telo ich mŕtvej matky, že na ňu nikdy nezabudnú.

Zamyslime sa, no hlavne bojujme! Spojme sa a nezabúdajme, že my všetci sme ľudia a sme si rovní. Muži, ženy, bieli, čierni, Američania, Európania, ale aj Afričania a Ázijčania. To, kde žijeme neodráža naše postavenie, ani akej farby máme pleť, ale to, aký máme charakter, ako sa správame k druhým ľuďom a aké sú naše priority. Mojou prioritou je žiť a nechať žiť. A čo tie vaše?

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s