Ľudia ako pracovný nástroj

Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že v našej krajine existuje množstvo ľudí, ktorí si povedia: “Ach, prečo len žijem na tom Slovensku.” Nebudem tvrdiť, že túto vetu som nikdy nahlas nevyslovila, pretože to by som klamala. Veď stále porovnávame našu krajinu s tými lepšími a neustále sa snažíme opičiť po krajinách, ktoré sú silnejšie a rozvinutejšie ako tá naša. A presne v takýchto prípadoch si neuvedomujeme, aké šťastie máme, že žijeme práve tu, pretože aj keď sa to nezdá vládne u nás istý druh demokracie a za prácu dostaneme zaplatené aspoň tak veľmi, že nemusíme chodiť žobrať na ulicu, aby sme mali peniaze na základné veci potrebné k životu. Porovnajte si život východnejšie od nás, kde matky nevidia svoje deti aj rok, len aby mohli zarábať v továrňach, kde sa k ním správajú ako k dobytku len preto, aby sme my, ľudia “západného sveta” , nezaostávali v móde. Títo ľudia potia krv a pracujú v neľudských podmienkach len aby sme sa my mohli pochváliť, že máme napríklad pekné nové tričko. Tieto továrne sú miesta, ktoré sú znakom toho, že diskriminácia podľa farby pleti, alebo náboženského vyznania, je v tomto svete naozaj reálna. Celá táto vec mi príde ako otroctvo a zdieranie ľudí, ktorí aj keď vyzerajú inak, tak sú takí istí ľudia ako my. Majú svoje rodiny, svoje koníčky, tak isto potrebujú jesť, spať a aj relaxovať ako my “normálni ľudia”. Táto problematika lacnej pracovnej sily sa rieši už neskutočne dlho a smutné je, že každý ma len veľké reči ale skutky žiadne. Veď každý iba neveriacky pozerá (áno, aj ja patrím medzi tých ľudí),že veci ktoré si bežne obliekame stáli možno niektorých ľudí skoro život, len preto aby to vyrobili a mohli zarobiť tri doláre na mesiac, aby mohli zabezpečiť ako- takú budúcnosť pre svoju rodinu. Ale ruku na srdce, koľkí z nás sa to snažia zmeniť? Povedala by som, že asi nikto. Stále sa nad tým zamyslíme a trápi nás to, ale aj tak zájdeme do nášho obľúbeného obchodu a kúpime si nový kus odevu, ktorý nám možno vôbec netreba, a kúpime si ho aj napriek tomu, že vidíme názov krajiny v ktorej bola daná vec vyrobená a vieme, že ľudia v tíchto krajinách sú zdieraný takouto ťažkou, ale pritom nezaplatenou prácou. Musím povedať, že ak vidím názov krajiny a držím danú vec v ruke a rozmýšľam či kúpiť alebo nekúpiť, niekedy mi aj napadne myšlienka, že si radšej ani nechcem predstaviť, čoho všetkého ten odev bol svedkom. Nechcem tu teraz tvrdiť, že chcem svetový mier, aj keď áno chcela by som, ale všetci vieme, že to je nemožné, tak isto ako vieme, že pokiaľ sa nestane nejaký zázrak, tak sa v tomto svete nič ku lepšiemu nezmení, jedine ak tak k horšiemu. Viem, že zniem možno trochu negativisticky, ale pravdou je, že dnešný svet je naozaj skazený, pretože ľudia sú sebeckí a materialistickí. Aj keď o tom mnohí vieme neriešime to, pretože si povieme, že to nie je naša starosť. Ale zamyslite sa nad tým, že takto skončiť môže alebo mohol každý z nás. Mali by sme si uvedomiť aké šťastie máme a vážiť si to, čo máme a keď začneme nadávať, že máme málo, tak si uvedomme, že máme neskutočne veľa. Pretože sloboda sa ničomu nevyrovná.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s