Ja nikam nejdem, nemám si čo obliecť?!

200_s

Túto vetu pozná každý. Doslova visí na perách každej ženy a chudáci muži, ktorým je deň čo deň obíjaná o hlavu. A aj tak je nám všetkým jasné, že je to jedna veľká lož, pretože naše šatníky praskajú vo švíkoch a zišla by sa im nejaká tá diéta. Áno, aj ja patrím medzi tie ženy, čo každé ráno vystoja diery do podlahy, keď dlhé minúty zízajú na tie hory a doly oblečenia pred sebou. Dokonca si aj prstom poklepkám po spodnej pere keď rozmýšľam „Čo sakra si dnes oblečiem?“. No a potom, čo si prezlečiem aspoň šieste tričko, aj tak skončím v tom prvom, naoko nespokojná hundrajúc na ,prázdnu skriňu´ a urgentnú nutnosť kúpi nového šatstva.

A tak o pár dní na to, utratím peniaze, ktoré vlastne ani veľmi nemám (veď predsa len som chudobný študent) na veci, ktoré aj tak nosiť nebudem pretože- mám príliš veľký zadok, tento odtieň sa mi nehodí k pleti, musím najprv schudnúť a až potom si to oblečiem..  Teda, miniem peniaze ktoré nemám na veci, ktoré ani nechcem. No v tej chvíli keď som ich videla v obchode, som (si bola naozaj stopercentne istá že presne TOTO musím mať) ich jednoducho…chcela.

No pravda je taká, že som sa nikdy nezamyslela nad tým, ako tie veci vlastne vznikli. Jasné, vedela som že nespadli len tak z neba rovno na vešiaky v obchodných reťazcoch. Tiež som si vedomá všetkých tých lístkov kde je napísané MADE IN … ale nie z toho dôvodu, že by ma zaujímalo ktorá krajina vyrobila to super cute tričko čo mám dnes na sebe. Nie.. viem o nich preto, lebo tie malé potvorky sa deň čo deň snažia upútať moju pozornosť tým neznesiteľným obtieraním sa o moju pokožku, kým sa konečne nenatiahnem po nožnice a… pá-pá lístok MADE IN. Je to možno kruté, no myslím.. dobre, nie ja to viem, že nie som jediná, ktorá má takýto postoj, ibaže ja sa nebojím priznať si to. Pretože taká je realita. Žijeme v povrchnom a konzumnom svete, kde sa zaujímame sami o seba (okej a o životy slávnych ľudí lebo.. OMG Paris Hilton trávila Veľkú noc so svojimi psími miláčikmi!).

Teda, po tom, ako som si pozrela dokumentárny film THE TRUE COST… no, moja prvá myšlienka bola- A sakra! A ja som si chcela ísť kúpiť tie tenisky…. Okej, nie. Moja skutočne prvá myšlienka po tom čo som to videla bola; nič. Naozaj. Len som si tak sedela a v hlave rekapitulovala všetko to čo som videla, zatiaľ čo sa vo mne bili dve stránky. Tí čo ma poznajú (ahoj mami) vedia, že som skutočne empatická osoba, ktorá nemá problém rozplakať sa keď jej niekto zje posledného gumeného medvedíka. Teda sa vo mne bila táto moja empatická stránka, ktorá sa s očami vypleštenými od hrôzy krčila v kúte, s mojou  realistickou časťou, ktorá si popíjala kávu a preberala všetky veci a fakty, ktoré som sa vďaka tomu dozvedela. Nakoniec som došla k záveru, že svet v ktorom žijeme je jedno veľké divadelné predstavenie. Sú tu ľudia, čo nám ukazujú presne to, čo chceme vidieť. Tlačia nám do hlavy kaleráby, polahodia nám na dušičke, no keď padne opona a my s prihlúplimi výrazmi v tvárach opustíme sálu, herci si zložia masky a v zrkadlách vidia svoje pravé tváre. A to platí aj v prípade módneho priemyslu.

Ideš zajtra na ples? No a čo že máš doma štvoro krásnych šiat, v tých ťa už predsa videli.. ako každá správna žena nabehneš do obchodov, kým nenájdeš tie – ó môj bože- šaty. Zaplatíš za ne nehorázne vysokú cenu a v duchu si opakuješ „Veď ja ich ešte vynosím..“ no aj ty sama vieš, že na nich tak akurát bude v skrini padať prach. A to je to. Módny priemysel nám dáva to, čo chceme my. Lenže tak ako sa hovorí, že za každým mužom je žena, no.. platí to aj tu. Za každým kúskom odevu, sa schováva niekto, kto ho vyrobil.  Niekto, kto strávil dlhé hodiny  ničením si chrbta, pľúc a neviem čoho ešte, v nepriaznivých podmienkach v továrni, ktorej múry sa triasli len pri slabom kýchnutí.

Môj empatizmus niesol zle všetky tie zábery na budovy, ktoré sa zrútili na ľudí, čo síce varovali svojich nadriadených o nestálosti budovy, no aj tak boli nútení vrátiť sa tam a doslova si nechať padnúť ťažké piliere na hlavy, aby si to všimli. Nevraviac o tom počte mŕtvych, ktorý presahoval celý jeden tisíc.. no aby toho nebolo málo, zatiaľ čo sa ešte stále nachádzali telá pod ruinami tejto budovy, jedna ďalšia začala horieť… a kto vie, koľko ďalších spolu s ňou? Nehovoriac o záberoch na ľudí, na deti, ktoré čaká ten istý osud. Ako dá matka radšej preč dieťa len preto, aby nemuselo zdieľať rovnaký osud ako ona. Ešte stále môže cítiť, ako sa mi zlomilo srdce pre ľudí, ktorí sú nútení pracovať s chemikáliami, ktoré im neskôr kradnú nie len myseľ, ale aj život.. Vážne musím premáhať slzy nad množstvom tých nevinných detí, ktoré možno ešte ani len nezabili komára na ich koži, ktoré trpia tým, kde a komu sa narodili. Pri týchto scénach ma doslova odrovnala jedna veta. Budem ju voľne parafrázovať, pretože moja pamäť je horšia ako tá, ktorú má akváriová rybyčka, každopádne: „Matka čaká na to, kým dieťa zomrie.“ Ak som si dovtedy myslela, že je moje srdce zlomené, môžem so štipkou teatrálnosti povedať, že v tej chvíli sa rozbilo na mnoho malých kúskov. Nie pre to dieťa, ale pre tú matku. Pretože len preto, že musí pracovať na tom aby vyrobila nejaké stupídne tričko, ktoré si ona nikdy v živote neoblečie, ale zato nejaký druhý človek áno a oblečie si ho až raz než ho hodí do zadného rohu skrine… no, presne pre TOTO musí neskôr sledovať, ako NIEKTO komu dala život, niekto kto sa nikdy nezamiloval, nesklamal či NEŽIL, umiera pre NIEČO, čo vyrobila ona.

Teda po tom, čo som zničila ďalší strom a vyfúkala snáď pol tucta servítok (okej bola len jedna ale efekt je efekt), sa dostavila moja racionálna stránka. Dobre. Je pravda, že ľudia ktorý pracujú na tom, aby pre nás spravili celé to kvantum oblečenia sú vykorisťovaní a žijú v strašných podmienkach … ale ako dopekla to ovplyvním ja, keď si neviem zapamätať ani to, že keď je na dverách napísané TAM , tak mám tlačiť od seba a nie ku sebe?! Áno, kvitujem to, že je to strašné, je nespravodlivé ako žijú tí ľudia lenže… všetci volajú po zmene ibaže ako vieme, že by tá zmena priniesla dobro?  Predsa len existuje fráza- podaj mu palec a bude chcieť celú ruku…

Úprimne môžem povedať, že sa ma veľa vecí ktoré boli v dokumente dotklo.. zahralo na moju citlivú stránku, vohnalo slzičky do očí a soplík do nosa.. Ibaže viem, že keď si o tri dni náhodou potrhám nohavice, aj tak skončím v obchode a kúpim si nové. Pretože tak to je. Nemôže teraz každý očakávať že po tom, ako som si to pozrela už nikdy nepôjdem do obchodu, alebo že si nekúpim tričko kde je štítok MADE IN CHINA / MADE IN BANGLADESH … pretože to by bola lož. A aj tak, nejdem sa tu oháňať oháňať vecami typu, že ak by som si to tričko nekúpila ja, kúpil by si ho niekto iný.

Pravdaže, prajem tým ľuďom oveľa lepšie pracovné podmienky, zdravotné poistenie, dovolenky či vyššiu pracovnú mzdu ale.. naozaj si myslíte že je to možné? Veď sa pozrime len na naše Slovensko, kde nevedia zvýšiť platy zdravotným pracovníkom či učiteľom..

Teda takto.

Aj po tom všetkom som stále žena, ktorá nikdy nebude mať dosť oblečenia či topánok a teda áno, opäť raz sa nájdem v obchode ako míňam peniaze za niečo, čo ma prchavo okúzlilo a potom mi to bude maximálne zaberať miesto v skrini.

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s