Fast fashion

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, akú má v skutočnosti vaše oblečenie cenu? Kto a ako sa vyrába? Z akých materiálov? Ako sa takéto materiály získavajú a pestujú? V posledných desiatich až pätnástich rokoch sa v enormnom náraste začína presadzovať pojem „fast fashion“. Čo sa pod týmto nie veľmi prívetivým názvom vlastne skrýva a pred čím svet zaviera oči som sa presvedčila vďaka dokumentu s názvom The true cost.
Tento dokument nás necháva nahliadnuť za oponu bežného módneho biznisu, ktorý ani zďaleka nie je taký, ako ho opisujú veľké svetoznáme reťazce. Značky ako H&M, Zara, Forever 21 a tisícky ďalších zdierajú ľudí v rozvojových krajinách. Bangladéž je druhým najväčším vývozcom textilu po Číne. Je tomu tak pre nízke náklady a taktiež nízku životnú úroveň v krajine. Výplaty bežných zamestnancov pracujúcich pre brandy sa držia veľmi nízko. Preto sú nízke náklady aj pre výrobu a teda aj ceny za finálny produkt sa znižujú. No dopyt po lacnom oblečení stúpa. Prichádza tak k deflácii – ceny sa znižujú a dopyt narastá. Zatiaľ čo ich zamestnanci pracujú viac ako dvanásť hodín denne, za v priemere tri doláre na deň. My si zatiaľ chodíme do nákupných centier a kupujeme šaty za smiešne peniaze a ani si neuvedomujeme ako je možné, že tieto veci stoja tak neuveriteľne málo. Je to práve vďaka tomu, že zamestnanci týchto manufaktúr sú nútený pracovať v zlých podmienkach, celé dni až do noci, unavený, bez kúska času pre seba. Je teda morálne, že my – konzumná spoločnosť podporujeme moderné otroctvo a zdieranie nevinných ľudí? Ako je možné, že tieto firmy, ktoré zarábajú desiatky miliárd ročne nie sú schopný svojich zamestnancov odmeniť základnými pracovnými právami ako je napríklad minimálna mzda alebo bezpečnosť pri práci? Tri zo štyroch najhorších tragédií módneho priemyslu sa stalo v roku 2014. Ran Plaza bola zatiaľ asi najväčšia katastrofa, ktorá sa udiala v Bangladéži. Zrútila sa tu budova, v ktorej zahynulo viac ako tisíc robotníkov a ďalších sto bolo vážne zranených. Majteľ tejto budovy nechal pracovať svojich zamestnancov i napriek tomu, že vedel a bol vopred upozornený na možné zrútenie a zlú statiku. A tu sa mi vynára otázka. Ako je možné, že niekto napriek upozorneniam dokáže zabiť tisíce ľudí a je bez akýchkoľvek následkov? A ako je možné, že sa o tieto veci skoro nikto nezaujíma? Konzumenti sú stále ochotní podporovať fast fashion pričom veci, ktoré kupujú nepotrebujú ani nevynosia. Ide iba o kus „handry“ za dobrú cenu…
Mali by sme sa preto zamyslieť čo si kupujeme a za akým zámerom. Netreba kupovať lacné veci len pretože sú lacné. Treba si uvedomovať, že tým podporujeme len utrpenie bezmocných a bohatnutie značiek, ktoré sú schopné správať sa k ľudom ako ku strojom. A preto by sa každý mal zamyslieť nad vlastnou chamtivosťou a chudobou, ktorú si takouto cestou „kupujeme“.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s