Ani neviem ako mám začať. Ešte pred tým, než som si pozrela tento dokument som vedela, že v textilnom priemysle to ani z ďaleka nie je ružové. Avšak, to čo som pochopila dnes, sa ani trošku nepodobá mojím predstavám, ktoré som mala doteraz. Je to omnoho horšie.
Nikdy som tomu neprikladala veľkú váhu. Svet čelí mnohým problémom a myslela som, že sú horšie. Väčšinou si človek povie: „a čo teroristi, prírodné katastrofy a podobne? To sú predsa dôležitejšie problémy!“ Ale pozreli sme sa, čo sa v skutočnosti skrýva za tým všetkým, kto na to dopláca a aká vysoká je cena? Nehovorím o sume, ktorú zaplatíte v obchode za spomínané oblečenie ale hovorím o tom, čo musia zaplatiť v živote ľudia, ktorý to oblečenie pre nás vyrábajú. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, čo všetko sa musí stať aby sme si v obchode mohli kúpiť ďalší nepotrebný kúsok do nášho šatníka?
Začína to pestovaním rastlín, z ktorých vzniknú vlákna na textil. Aby si ľudia uľahčili robotu a samozrejme aj zmenšili finančné náklady, nahradili ľudské obrábanie a starostlivosť o rastliny a pôdu, ktorá bola samozrejme oveľa menej škodlivá, umelými chemikáliami. Náklady na pestovanie sa síce znížili, no za akú cenu? Že farmári kvôli chemickým postrekom majú obrovské zdravotné problémy, ktoré vo väčšine prípadoch končia smrťou. Alebo dokonca kvôli peniazom a nátlaku spáchajú samovraždu, tým že vypijú chemický postrek určený pre rastliny. Ďalším problémom sú textilné továrne v krajinách tretieho sveta. A prečo práve tam? Lebo sú tam ľudia ochotný robiť v podstate za nič. Pracujú od rána do večera aby dostali menej ako 2 doláre na deň alebo 10 dolárov na mesiac. V tomto dokumente sa objavila 23- ročná žena Shima, ktorá rozprávala o svojej práci ale čo ma hlavne zaujalo bolo, že od začiatku práce v textilnej továrni stála na čele organizácie, ktorej cieľom bolo získať pre robotníkov lepšie podmienky a mesačnú mzdu. Spísali požiadavky a predložili ich majiteľovi továrne. Jediné čo dostali bola bitka, údery a kopance ale žiadne vysvetlenie. Taktiež, ma zaujala jedna žena, ktorej sa pýtali, či ju trápi čo sa deje s takýmito robotníčkami a aká je ich práca. Žena odpovedala, že „nie“. Jej vysvetlením bolo, že je to ich práca a sú omnoho horšie a nebezpečnejšie zamestnania ako toto. Áno, sú aj horšie a nebezpečnejšie ale preto máme zatvárať oči pred tým čo sa deje? Skúsme sa pozrieť na tragédiu v Bangladéši, kde sa zrútila textilná továreň Rana Plaza a zahynulo vyše 1100 ľudí. A kvôli čomu? Kvôli nezodpovednosti majiteľa a nadriadených, ktorým sa robotníci niekoľkokrát sťažovali na zlý stav budovy a pukliny na stenách. 1100 ľudí prišlo o život kvôli niekomu, pre koho sú peniaze dôležitejšie ako ľudský život. Ale čo s tým? Jeden človek sám svet nezmení a pokým si to všetci neuvedomíme bude to stále rovnaké alebo horšie. Ľudia budú nezmyselne prichádzať o život aby Amerika a Európa mohla míňať peniaze na oblečenie, ktoré aj tak skôr či neskôr skončí na skládkach, z ktorých sa šíria škodlivé látky do ovzdušia alebo vyvezená späť do krajín ako Haiti. A to nehovorím o jednej z najdôležitejších vecí pre život človeka. O vode, ktorá je znečistená a toxická. Naozaj je pre ľudí dôležitejšie to, aký majú plný šatník a konto v banke a zdravie človeka?
Takto chápem problém textilného priemyslu ja a nemyslím si, že je správne zatvárať pred ním oči. Veď čo je dôležitejšie ako ľudský život.
Dominika Paučová, KOMU skupina 01
stopthefastfashion 