Hanba, nenávisť, odpor, neľudskosť…Desiatky negatívnych slov mi víri s hlave po pozretí filmu The True Cost. Tento film mi dal príležitosť pozrieť na svet očami, ktoré sú častokrát zatvárané pred takýmito problémami….Musím sa priznať, že ja sama patrím k zákazníkom fast fashion, lepšie povedané patrila som. Je mi zle zo seba a aj z mojej osobnosti, nechápem ako som mohla niečo takéto prehliadať a nezamýšľať sa nad tým. Áno, vedela som, že túto najnovšiu sukňu čo som si kúpila len kvôli piatkovej diskotéke, vyrobili niekde nejaký chudobný ľudia. Hanbím sa vyjadrovať o mojich doterajších myšlienkach, ktoré boli neľudské. Myslím si, že pri takýchto problémoch, by mal začať každý najprv od seba a nie obviňovať rôzne fast fashion spoločnosti a zhadzovať vinu na systém v ktorom žijeme. Ved kto predsa tvorí ten systém?
Pre tých čo nevedia čo je fast fasion, je to rýchle napredujúca móda, zjednodušene veľmi veľa oblečenia na tak malý svet. V minulosti sa tvorili približne dve kolekcie za sezónu, dnes je ich zaznamenaných päťdesiatdva. Viete koľko sa rozkladá to staré vyťahané tričko čo ste vyhodili? Vyše dvesto rokov, je načase uvedomiť sa.
Ten kto videl film The True Cost bude vedieť o čom hovorím, možno bude s mojim názorom súhlasiť a možno bude naopak pobúrený, dúfam však, že oslovím najmä tých, ktorý tento film ešte nevideli.
Je absurdné, aby v dnešnej dobe, v 21. stočí ľudia dreli za desať dolárov mesačne, je maximálne neľudské fyzicky napádať pracovníkov, v tomto prípadne najmä ženy, len preto, že si povedali svoj názor a chceli jednať o pracovných podmienkach. Nedá mi spomenúť pád budovy v Bangladéši – Rana Plaza, budova bola v dezolátnom stave, majitelia spoločnosti pre ktorú tam pracovali stovky zamestnancov o tom vedeli, no aj napriek tomu tam svojich zamestnancov povinne posielali vykonávať pracovnú činnosť. Stovky nevinných obetí… Myslíte si, že je to v poriadku? A to nehovorím a miliónoch protestoch voči vykorisťovaniu, ktoré sa skončili takisto bitkami v niektorých prípadoch smrťou. To to je tá daň za to najnovšie tričko čo ste si kúpili, nie tých 20% v obchode. Mohla by som tu rozprávať o mnohých chorobách, ako je napríklad žltačka, ktorá je v Indii bežnou chorobou, alebo rôzne kožné problémy, ktoré sú daňou za to, že v obchode na pulte máte rifle vo viacerých farbách. Na jednej strane sa tvárime aká sme vyspelá spoločnosť, pritom na druhej strane je naše správanie v mnohých prípadoch na nižšej úrovni ako u zvierat. Nechcem obhajovať fast fashion spoločnosti, ale čo za štát, čo za hlavu štátu si nechá vykorisťovať vlastný ľud napríklad nenásytnou Amerikou. Ved aj príslovie hovorí, podaj niekomu prst, a chmatne ti celú ruku.
Na záver by som chcela spomenúť myšlienku, ktorá na mňa najviac zapôsobila. Je to názor jedného z vyjadrujúcich, sa v tomto filme, na danú tému. Drahé veci sú pre ľudí tie, ktoré naozaj potrebujú ako je napríklad bývanie, alebo štúdium. Keďže si ich veľa ľudí nemôže dovoliť, vyhadzujú peniaze za akési zdroje útechy, ktoré sú podstatne lacnejšie, pretože vo veľa prípadoch sú to výrobky fast fashion – lacné ale vyrobené krvou otrokov.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s