Nakupujem,teda som

Ľudské ego a čo s ním

Fenomén rýchlej módy je globálny problém. Je potrebné položiť si otázky, kam až sme schopní zájsť, aby sme uspokojili svoje potreby? Čo všetko je konzumná spoločnosť ochotná obetovať, aby dostala to, čo považuje za akýsi druh šťastia či uznania? Kam sme schopní zájsť ako členovia spoločnosti, ktorá stále potrebuje viac, pretože naše túžby sú nezastaviteľné?

Odpoveď na túto otázku, čo je už v spoločnosti považované za mierne klišé, je potrebné hľadať doslova doma. Začať u seba. Poobzerať sa vo vlastnom príbytku, či to, čo ho tvorí, je naozaj nevyhnutné k prežitiu. Zvykli sme si totiž na prepych, ktorý už neovládame ale on ovláda nás. Máme pocit, že vlastníctvo materiálnych vecí z nás robí silnejších ľudí, uznávanejších, dokonca, a tento aspekt považujem za najnepríjemnejší výdobytok modernej spoločnosti, že sme hromadením vecí šťastnejší.

Sme naozaj šťastnejší?

Pozrime sa však na to z iného hľadiska. Z toho, ktoré nepoznáme, pretože ho nechceme poznať. Východné náboženstvá, predovšetkým filozofia hinduizmu a budhizmu, bola schopná pomenovať tento problém už tisíc rokov pred nami. Boli múdrejší než sme my teraz aj napriek všetkým vymoženostiam, ktoré sme vytvorili na zjednodušenie životov.

Zdá sa vám, že keď neoplývate veľkým majetkom, ste nešťastní? Keď sa však istou náhodou alebo vlastným pričinením či snažením dostanete k vytúženým veciam, krásnemu bytu a rýchlemu autu, uspokojí vás to? Uspokojí vás to bytostne, do hĺbky, v čase aj mimo neho, ste skutočne spokojní vlastníctvom vecí?

Myslím, že prirodzená odpoveď je áno. Materiálne veci skutočne dokážu v nás všetkých vyvolať pocit šťastia, zabraňujú pocitu úzkosti z menejcennosti aj neprijatia v spoločnosti. Takto sme si nastavili kapitalizmus, takto ho tu máme. Ide o zisk a o to, kto má viac. A neobzriem sa, ani keby za mnou boli stovky mŕtvych ľudí a nešťastných pozostalých po výbuchu v továrni na výrobu toho, čo ma uspokojuje. Pozor, len na chvíľu.

Pretože potom prichádza ďalšia fáza. Bytostne prirodzená, ľudsky neovplyvniteľná. Nespokojnosť. Veď ja predsa môžem mať niečo lepšie, novší model alebo dokonca viac toho, čo (ne)treba. Čo je na tom, že to nepotrebujem? Som zlý človek len preto, že si kúpim niečo, na čo mám? Svedomie odchádza, túžba prichádza.

Prichádza však túžba v spojení so strachom. Čo ak stratím to, čo už mám? Prichádza neistota, že čím viac mám, tým viac ma ohrozuje závisť ľudí, ktorá pravdaže, veľakrát pôsobí oslobodzujúco na naše ego. Sme vnímaní a mocní, čo viac chcieť? Ľudia zabúdajú, že na konci ich nikto nebude súdiť podľa toho, čo vlastnili. Každé hmotné bohatstvo je pominuteľné, zapamätajú sa len slová a činy. Nesúdim, komentujem. Alebo to už v našej spoločnosti dávno takto nie je? Buddha hovoril: zbavte sa túžby. Zbavíte sa túžby po veciach, zbavíte sa utrpenia.

Na tieto slová sme už zabudli.

Kto by si predsa pamätal príbeh o chamtivom cisárovi?

Existuje riešenie?

Zabudli sme aj na ľudí, ktorí stoja za tým (alebo sedia a ich chrbty sú také boľavé a dolámané, že si to nedokážeme predstaviť), že ja tu sedím v nových rifliach. Riešením nie je prestať kupovať tieto veci, pretože je to neustály kolobeh. Kupovaním produktov by títo ľudia stratili prácu, pretože dodávatelia a výrobcovia by nemali finančné prostriedky z predaja na ich výrobu. Nie je ani riešením bojkotovať celý módny priemysel. Čo teda môžeme spraviť?

Adekvátne by len bolo byť ľudský. Za každých okolností nebyť sebec vrhnutý vo vodách kapitalizmu a plávať v ňom len za účelom zisku a na úkor (živých) mŕtvol, ale poskytnúť týmto ľuďom vhodné podmienky na prácu, ktorú koniec koncov potrebujú. Práca je životná potreba, ktorá dáva ľuďom pocit užitočnosti. Je krásne niečo svojou prácou prinášať ostatným, nie však takto. Všimli ste si však niekedy, že aj napriek podmienkam, v akých sa v krajinách Tretieho sveta pracuje, sú veľakrát šťastnejší ako my? Berú málo a dávajú veľa. A naša jediná povinnosť je len postarať sa o ich primeranú odmenu za prácu a chovať sa k nim ako k ľuďom, nie preto, že od nich niečo potrebujeme, ale preto, že nimi naozaj sú. Sme predsa obyvatelia vyspelých európskych krajín, alebo nie?

A nakoniec, aby sa sme sa nemuseli hanbiť za to, že z Descartovho myslím, teda som, sa stane nakupujem, teda som. Zamyslime sa nad prioritami.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s